Leroy Jenkins: Umenie nástrojovej improvizácie a myšlienkovej interakcie

Štyridsať rokov bol huslista Leroy Jenkins stabilným pilierom veľkej hudobníckej rodiny združenej okolo chicagského združenia AACM (Association for the Advancement of Creative Musicians), ktoré významne prispelo k zmenám v hudbe posledných desaťročí. Za tie roky prešlo Jenkinsovo hudobné myslenie mnohými zmenami, v sólovej i kolektívnej hre, no nekompromisné presadzovanie neidiomatickej improvizácie, momentovej formy a liberálnej zvukovosti ostalo v jeho tvorbe rovnako intenzívne až do konca života (zomrel 24. februára tohto roka, len pár týždňov pred sedemdesiatymi piatymi narodeninami). Ich vytrvalým uplatňovaním si vyslúžil povesť radikála. Urobil to navyše na nástroji, ktorý nie je pre výboje jazzovej avantgardy práve najtypickejší – husliach. Možno práve preto bola jeho hudba tak trochu v tieni kolegov Anthonyho Braxtona, Lea Smitha či Roscoa Mitchella; tí totiž svoje avantgardné poetiky odrazili od ,jazzovejších‘ dychových nástrojov.
8_hermovo_ucho1Po chicagsko-parížskych začiatkoch v projektoch Muhala Richarda Abramsa (album Levels and Degrees of Light, Delmark,1968), Anthonyho Braxtona (album 3 Compositions of New Jazz, Delmark, 1969), Alana Silvu (album Luna Surface, BYG, 1969) a Jacquesa Coursila (album Black Suite, BYG, 1969), historicky dôležitých míľnikoch na ceste k novo chápanej kolektívnej improvizácii i ,veľkej čiernej hudbe‘, hral s Braxtonom, Smithom a bubeníkom Stevom McCallom v legendárnom kvartete, ktoré po úspešnom koncerte v Metodistickom kostole na newyorskom Washington Square v máji 1970 (príležitostne doplnené o Abramsov klavír a kontrabas Richarda Davisa) dostalo názov Creative Construction Company (záznam z koncertu vyšiel dodatočne na samostatných albumoch MuhalNo More White Gloves, Muse 1976). Koncert bol nielen premiérou a zároveň prienikom chicagskej hudobnej avantgardy do elitného free jazzového New Yorku tej doby (bratia Aylerovci, Pharoah Sanders, Ornette Coleman, Archie Shepp), čo okrem kritikov náležite ocenil aj sám Coleman v úlohe nahrávacieho poradcu, ale aj Jenkinsovým skladateľským uznaním; zložil všetky 3 skladby večera – rozsiahlejšie kolektívne ,komprovizácie‘ MuhalNo More White Gloves i krátky prídavok Live Spiral. Ešte v tom roku sa Jenkins presťahoval do New Yorku, kde založil (resp. spoluzaložil) ďalšie originálne zoskupenia: trio Revolutionary Ensemble (1970–76), v ktorom hrával s kontrabasistom Sironem a bubeníkom Jeromom Cooperom, príležitostný The Jazz Composer’s Orchestra, s ktorým nahral vynikajúci album For Players Only (JCOA/Virgin Records, 1975), a napokon kvarteto Driftwood, ktorého jediná vydaná nahrávka The Art of Improvisation (Mutable Music, 2005) sa bohužiaľ stala jeho ,labuťou suitou’.
Leroy Jenkins ako kapelník a autor hudby vždy prekračoval rámec tradične chápanej jazzovej improvizácie s cieľom komponovať diela, ktoré by v kolektíve využívali osobnostné vklady improvizujúcich hudobníkov na tvorbu rozmanitých nálad a textúr v rámci definovanej štruktúry. Improvizáciu preto chápal ako „schopnosť hudobníka, využívajúceho svoju spontánnu imagináciu na projekciu hudobných myšlienok a ideí v definovanom kompozičnom kontexte. Skladateľ definuje také prvky ako sú motívy (hlavy), čas každej sekcie, textúry alebo vlastnosť (napr. ,kovové zvuky‘). Vytvára nálady (založené na napísaných motívoch alebo ústnych pokynoch) a špecifi kuje Leroy Jenkins: Umenie nástrojovej improvizácie a myšlienkovej interakcie Leroy Jenkins Foto Frank Rubolino konkrétne inštrumentácie pre určité časové úseky.“ V jeho hudobnom myslení badať príbuzné črty so známymi conductions Butcha Morrisa.
V prípade nového kvarteta Driftwood je umenie improvizácie nielen umením bez žánrových obmedzení ale aj bez kultúrnych bariér. Zatiaľ čo Jenkinsovi spoluhráči z predchádzajúcich zoskupení patrili všetci do okruhu voľne improvizujúcich jazzmanov, osvojujúcich si postupne európske hudobné formy a avantgardné kompozičné techniky, členovia Driftwoodu pochádzajú z rozdielnych svetov. Min Xiao-Fen je virtuózna hráčka na pipu, ktorá background tradičného čínskeho nástroja invenčne uplatňuje v aktuálnom hudobnom kontexte bez hraníc. Klavirista Denman Maroney nadväzuje svojou hrou na odkaz nekonvenčného prístupu ku klavíru v historickej línii siahajúcej od Henryho Cowella, Johna Cagea, Conlona Nancarrowa či Theloniousa Monka. Perkusionista a konštruktér nových akustických a elektronických nástrojov Rich O’Donnell má za sebou dlhoročnú skúsenosť orchestrálneho hráča i elektronického hudobníka.
8_hermovo_ucho2Pod jediným opusom albumu, štvorčasťovou suitou The Art of Improvisation, je síce autorsky podpísaný pán kapelník, no bez individuálnych vkladov ostatných hudobníkov, bez ich originálnych vokabulárov je toto neobyčajné dielo nepredstaviteľné. Jeho vibrujúca polyštýlová štruktúra bola utkaná vo vzájomných interakciách nápadov. Všetky jeho časti – To Live (Allegro Moderato), To Sing (Andante Cantabile), To Run (Vivace) a To Believe (Pure Motion) – sú nádherné ukážky majstrovsky zvládnutej kolaborácie silných individualít. Sú to kompozície, o akých sníval Jacques Attali; muzikanti ich stvorili v reálnom čase, hrajúc pre samú rozkoš z hry, pre potešenie z produkovania diferencií. Nie sú to sedimenty ale poddajné naplaveniny unášané nepokojnými prúdmi, zbiehajúcimi sa v nepredvídateľných sútokoch a víroch; názov Driftwood pre toto originálne zoskupenie snáď ani nemôže byť priliehavejší. Škoda, že sa už nedočkáme ďalších jeho nahrávok.

Přidat komentář