Od 11. do 30. apríla možno v galérii berlínskeho kultúrneho centra Ballhaus vidieť a počuť interaktívnu inštaláciu Dona Rittera o telephone. Dielo je síce datované rokom 2002, doteraz však existovalo iba v podobe počítačovej simulácie, 
a tak má vlastne v Berlíne svoju fyzickú svetovú premiéru. Ritter, jeden z priekopníkov interaktívneho video-artu, v ňom tentoraz s divákom komunikuje prostredníctvom zvuku. Medzi šiestimi telefónnymi prístrojmi, inštalovanými do kruhu na drevených podstavcoch, cirkuluje budhistické om, vychádzajúce z reproduktorov, ktoré sú do telefónov zabudované namiesto pôvodných okrúhlych číselníkov. Zvuky spúšťajú návštevníci zdvihnutím slúchadla. Inštalácia môže poňať naraz až šesť návštevníkov; pôsobivosť efektu sa pochopiteľne zvyšuje počtom zúčastnených, ktorí majú možnosť voľby zodvihnúť alebo položiť slúchadlo. Je to akási telefonická hudba sfér, prúdiaca medzi konceptuálnym a senzuálnym svetom. Nie je však určená výlučne sluchovej rozkoši poslucháča, pretože, ako vo väčšine Ritterových inštalácií, atakuje aj jeho myseľ.
Nová skúsenosť s technológiou a médiami si pochopiteľne žiada novú senzibilitu a ponúka nové druhy rozkoše. ,Fyzická estetika‘ Dona Rittera prekračuje rámec tradične chápanej estetiky umenia a rozširuje vizuálne a auditívne aspekty nášho vnímania o kinestetickú a somatosenzorickú skúsenosť. Ritterovým médiom sú multimediálne inštalácie a živé vystúpenia, jeho pracovnou metódou interakcia a spolupráca – s divákmi i s kolegami z nevizuálnych, najmä hudobných médií. Svoje inštalácie nazýva ,neobmedzenými‘, pretože divák v nich interaktívne komunikuje s dielom priamo, bez prídavného technického zariadenia, pripojeného k telu, ako sú myš počítača alebo rukavica či prilba virtuálnej reality. Takýto spôsob generovania estetického zážitku prostredníctvom nových technológií a médií atakuje myseľ i telo. „Konceptuálny aspekt umeleckého diela,“ vysvetľuje Ritter, „je veľmi dôležitý, no nepokladám ho za postačujúci. Konceptuálne založené umenie môže uspokojiť myseľ, no vizuálna a auditívna sústava človeka majú tiež potrebu zážitku, dúfajme takého, ktorý má silný emocionálny vplyv. Moje dielo sa snaží kombinovať konceptuálne, percepčné a technické aspekty vytváraním interaktívnych zážitkov, ktoré uspokojujú myseľ i telo prostredníctvom inovatívneho a zručného využívania technológie.“ Ritter preto radšej hovorí o svojom umení ako o responzívnom než interaktívnom, takom, čo „odpovedá divákovi takým spôsobom, ako živý človek odpovedá inému živému človekovi. Neinteraktívne umenie je mŕtve, pretože v odpovedi divákovi nie je schopné meniť svoju formu.
Pojem mŕtve som nepoužil v hanlivom, ale v opisnom zmysle. … Na rozdiel od umenia predošlých čias, interaktívne umenie pokladá divákov za integrálnu zložku zážitku, ktorého kvalita sa meria pojmom ,fyzická estetika‘. Fyzický zážitok, či už príjemný, alebo nepríjemný, sa dosahuje ovládaním interaktívnej skúsenosti. V zaangažovanosti diváka do umeleckého diela možno vidieť demokratickejšiu skúsenosť, ktorá nahradila autokratickú skúsenosť starších umeleckých foriem.“
V záplave neokonceptuálnych a experimentálnych umeleckých prejavov dneška je Ritterova ,fyzická estetika‘ skôr výnimočná. Hoci používa zložité technológie, nie je technokrat; interakcia pre neho nie je cieľ, ale prostriedok na testovanie vplyvov a dôsledkov prírody, strojov a médií na ľudskú osobnosť. Z typologického hľadiska možno jeho multimediálne diela rozdeliť na interaktívne predstavenia a interaktívne inštalácie. V prvých generujú zmeny vo vizuálnej štruktúre zvuky vyludzované na hudobných nástrojoch, sampleroch či ľudským hlasom v reálnom čase, v druhých fyzická prítomnosť a pohyby návštevníka. Mnohé jeho inštalácie sú koncipované tak, aby mohli poňať naraz viacero ľudí. Ritterov interaktívny softvér Orpheus umožňuje inštrumentálnu manipuláciu vizuálneho materiálu a jeho synchronizáciu so živou alebo nahratou hudbou v reálnom čase, počas živého vystúpenia. Obrazy priraďuje ku zvukom podľa rozličných hudobných parametrov – hlasitosti, tempa, výšky a dĺžky zvuku a pod. Tento inteligentný, nelineárny program je dokonca schopný na základe metrorytmických a estetických aspektov synchronizovať mimiku a gestikuláciu videoúčinkujúcich s náladou znejúcej živej hudby. Pohyblivé obrázky Dona Rittera reagovali už na živú hudbu, akustickú i elektronickú, Georga Lewisa, Richarda Teitelbauma, Bena Neilla, Johna Oswalda, Trevora Tureského, Toma Walsha, Thomasa Dimuzia, Lea Smitha, Katheleen Supové, Ikue Mori i na spievanú poéziu Geneviève Letartovej. V poslednom období si však čoraz častejšie zabezpečuje zvukovú zložku ku svojim interaktívnym predstaveniam sám a v tejto polohe sa predstavil aj vlani na jeseň v brnianskom klube Skleněná Louka. Hoci počítače môžu ,myslieť‘ iba formálne, na syntaktickej úrovni, a bez humánnej biologickej identity sotva dokážu niečo cítiť, Ritterovej ,fyzickej estetike‘ nemožno uprieť humanistickú, netechnokratickú ambíciu. Jeho efemérne multimediálne umenie, unikajúce štrukturálnym analýzam a jednostranným interpretáciám, dokazuje po rokoch aktuálnosť odvážnej myšlienky Susan Sontagovej, že „namiesto hermeneutiky potrebujeme erotiku umenia“. A pretože aj v inštalácii o telephone absentuje centrálna percepčná perspektíva, poslucháč sa v nej môže pripojiť k už existujúcim zvukovým vlnám a vyžívať sa v dynamických pohyboch a premenách zdanlivo jednotného kódu.
